Dobrovoľníctvo je o niečom viac, ako len o samotnej pomoci

Autor: Človek v ohrození | 10.5.2019 o 11:11 | (upravené 10.5.2019 o 16:34) Karma článku: 1,42 | Prečítané:  311x

Nezaslúžila som sa o žiadny hrdinský čin, ktorý by bolo potrebné glorifikovať. Išla som, videla som, vrátila som sa späť domov na Slovensko.

Šesť mesiacov ubehlo priam zázračne rýchlo. No spomienky a odkaz, ktorý vo mne zanechala moja prvá skúsenosť s dobrovoľníctvom, prevýšili prvotné očakávania a výsledný efekt ma aj mesiac po návrate núti dennodenne sa vracať myšlienkami k dňom prežitým v Tripolise.

Či ma dobrovoľníctvo zmenilo k lepšiemu? To je už na posúdení druhých. Čím som si však jednoznačne istá, je, že som sa vrátila ako bohatší človek. Bohatšia o nové vízie, skúsenosti a zážitky, ktorých zdrojom sa stali osudy bežných ľudí na Blízkom východe, v krajine cédrov zvanej Libanon.

Posol dobrých správ

Kým väčšina známych a kamarátov smerovala na Západ, mňa zlákala úplne iná exotika. Východná. Orientálna. Ani neviem kedy presne sa zo záľuby stala vášeň. Čím viac som videla a objavovala, tým silnejšia bola túžba vracať sa na Blízky východ. Priamo do srdca bojiska, ako to niektorí so štipkou irónie i obáv v hlase radi nazývali.

Libanon ako destinácia dobrovoľníckeho projektu bola jasnou motiváciou uspieť a byť vyslaná do zahraničia. Síce bez znalosti jazyka, ale zato so znalosťou podmienok života v blízkovýchodných krajinách a ich zvyklostí som úspešne prešla prvotnou fázou adaptácie na nové prostredie. Veľmi rýchlo a intenzívne som začala absorbovať libanonské reálie a venovať sa práci.

Prirodzene, nespočetne veľa ráz odznela otázka kam to vlastne idem. ,,Do Libanonu? Ten nepoznám.“ Stačilo malé geografické zaradenie a zvedavosť nahradili obavy. ,,Tam je to nebezpečné, že?“ Ako zvyčajne, no s obľubou, som sa vžila do roly posla dobrých správ a vysvetlila, že Blízky východ je síce iný, no v žiadnom prípade nie je synonymom vojny, terorizmu a islamského extrémizmu.

Akosi tendenčne sa my, obyvatelia ,,Západu“ označujeme za lepších a vyspelejších. Bohužiaľ však častokrát bez toho, aby sme takéto závery prijímali na základe vlastnej prežitej skúsenosti. Smutnou realitou je fakt, že Blízky východ sa v našich končinách neprezentuje ináč ako kolíska násilia a terorizmu, ktorého obyvatelia klopú na brány Európy a snažia sa stať jej súčasťou. A tí šťastnejší, ktorým sa podarilo prejsť jej bránami, sú zdrojom nestability a hrozbou pre európsku spoločnosť.

Blízky východ, hovoriac aj o Libanone, je položený na diametrálne odlišných základoch. Žije svojou vlastnou dynamikou. Náboženskou, kultúrnou, politickou i ekonomickou. V moderných dejinách sa niekoľkokrát otriasol v základoch a ani zďaleka nepredstavuje oázu pokoja, kam by vkročila noha človeka žijúceho vo svojej zóne komfortu. Napriek tomu je nádherný. Nádherný svojou autenticitou a rozmanitosťou, ktorú ponúka. Akosi rýchlo sme zabudli, že región, ktorý dnes vzbudzuje hrôzu, bol kedysi kolískou civilizácie. Oblasťou kde vznikali najstaršie mestá a zrodili sa tri najväčšie svetové náboženstvá, vrátane kresťanstva.

V porovnaní s predchádzajúcimi cestami po regióne ma Libanon očaril svojimi nekonečnými premenami a paradoxmi. Blízkovýchodný chaos dokázala v priebehu pár desiatok minút vystriedať pokojná atmosféra Stredozemného mora, pláž vystriedali horské pásma, kostol mešity, sukne hižáby a chudobu luxus nevídaných rozmerov. Aj kamarát Iránec, ktorý využil príležitosť a navštívil Libanon počas môjho pobytu, ocenil slobodu a rôznorodosť libanonskej spoločnosti. ,,Dá sa to aj slobodne“ zneli jeho slová. Skutočne, náboženská, kultúrna či prírodná mnohotvárnosť je fascinujúcim prvkom, ktorý z môjho pohľadu robí z Libanonu unikátne miesto nielen v rámci regiónu, ale aj z globálneho hľadiska.

Vďaka malej rozlohe a ochote libanonských kamarátov som krížom-krážom po krajine objavila tie najkrajšie miesta, ochutnala tie najlepšie jedlá a viedla nekonečné rozhovory o minulosti a o túžbe po lepšej budúcnosti pre Libanon. Spomienky na občiansku vojnu a strach z jej návratu ťažia ľudí ako neviditeľné bremeno, no túžba po normálnom plnohodnotnom živote sa stala oveľa silnejšou ako obavy z budúcnosti. Ľudia s túžbami a snami o vzdelaní, práci a šťastí, ktoré prináša rodinný život, potvrdili, že bez ohľadu na to kde sa nachádzame, ako žijeme a čo vyznávame, všetci v živote túžime po tom istom.

Rozprávanie sa stalo povinnou súčasťou mojich ciest po Blízkom východe. Veľa zostalo nevypovedaného a občas aj nevypočutého, no zadosťučinenie cítim zakaždým, keď na tvárach poslucháčov vidím náznaky pochopenia a nadšenie dozvedieť sa viac. Zatiaľ sa mi to darí celkom úspešne. Libanon už viac pre niektorých nie je Líbyou, púštnou či čisto moslimskou krajinou. S plným nasadením som sa vžila do roly zvestovateľky dobrých správ.

Vzácne stretnutia

Najvzácnejšie zážitky, ktoré som si odniesla z Libanonu, vytvorili ľudia. O niektorých z nich si dokonca dovolím povedať, že sa stali mojimi priateľmi, ktorých prácu a úspechy sledujem aj po návrate domov. Ľudia vzdelaní, bystrí, úspešní, a napriek tomu skromní a neuvedomujúci si hodnotu, ktorú spoločnosti prinášajú svojou prácou. Ľudský faktor považujem za najhodnotnejší prínos dobrovoľníctva, nech sa realizuje kdekoľvek. To ho odlišuje od bežného cestovania. Z časového aj ľudského hľadiska poskytuje väčší priestor na nadviazanie vzťahov, oboznámenie sa so zákonitosťami fungovania miestnej spoločnosti a nahliadnutie pod povrch udalostí.

Osobne najradšej spomínam na moje pôsobenie vo vzdelávacom centre Maan pre sýrskych utečencov. Moje deti, ako ich rada nazývam, nezmeškali jediný deň príležitosť tešiť sa z maličkostí. Vítali ma s radosťou a nadšením detí, ktorým detskú naivitu a bezstarostnosť nevzala vojna ani život utečenca v Libanone. Symbolom lepšej budúcnosti sa stalo vzdelanie a možný návrat späť do vlasti.

Činnosť vzdelávacieho centra je len jednou z mnohých inšpiratívnych iniciatív, s ktorou som sa dostala do priameho kontaktu počas môjho pôsobenia v Tripolise. Výrok ,,na východe nič nie je“ mi ako rodenej Košičanke utkvel v pamäti a viac ako inokedy som si naň spomenula práve v Libanone.

Obyvatelia hlavného mesta a jeho priľahlých oblastí tak totiž nahliadajú na Tripolis a celý severný región krajiny. Nezaujímavý, chudobný a neatraktívny pre investície a projekty, ktoré by zvýšili zamestnanosť a životnú úroveň mesta a širšieho regiónu. Napriek tomu, vďaka aktivite a dobrým nápadom pár jedincov mesto ožíva a získava na atraktivite. O Levantskom inštitúte, ktorého súčasťou som sa stala vďaka partnerstvu s organizáciou Človek v ohrození, som už písala, ale o jeho nadaných žiakoch nie.

Študenti, mladí profesionáli i ľudia na prahu dôchodkového veku z rôznych kútov sveta sa pre mňa stali dennodennou motiváciou študovať cudzie jazyky, byť ambicióznou vo svojich plánoch a nebáť sa prijímať rozhodnutia nesúce so sebou riziko neúspechu.

Nebyť Libanonu, prišla by som o šancu stretnúť mladých slovenských humanitárnych pracovníkov pôsobiacich na Blízkom východe či komunitu Sloveniek, pre ktoré sa Libanon stal druhým domovom. A čo tak Libanončania hovoriaci plynule po slovensky a spievajúci slovenskú hymnu? Aj s takými som mala česť zdieľať spomienky na Slovensko vďaka akcii organizovanej Zastupiteľstvom SR v Libanone.

O nezmyselnosti vojny mi porozprával pán Asaad. Spolu s ďalšou desiatkou bývalých bojovníkov libanonskej občianskej vojny dnes pracuje s mladými ľuďmi a ako člen organizácie Bojovníci za mier podáva svedectvo o bratovražednej vojne, o ktorej sa v danom období každý domnieval, že koná správnu vec. Neváhal sa nazvať vrahom a verejne sa prostredníctvom listu ospravedlnil rodinám obetí a všetkým, ktorým svojou činnosťou spôsobil nešťastie. Ako sám tvrdí, na krviprelievanie sa nedá zabudnúť, no práve vďaka svojmu aj ďalším odvážnym svedectvám chce zabezpečiť, aby sa história nezopakovala a Libanon nevychoval ďalšiu generáciu stratených a trpiacich mladých duší.

Mohla by som pokračovať ďalej, zoznam stretnutí a zaujímavých osobností nie je zďaleka vyčerpaný, no radšej by som sa podelila s jednou myšlienkou. Odniesť si čo najviac z ľudského hľadiska hodnotných poznatkov znamená prísť bez predsudkov a s pokorou cudzinca, ktorý pred tým než predstaví vlastné nápady či znesie kritiku musí pozorne sledovať a počúvať ľudí navôkol. Vydala som sa cestou tolerancie a interakcie a dnes ju hodnotím ako prístup, ktorý priniesol svoje ovocie.

A nebola vojna? Nie, rozišli sme sa ako dobrí susedia“

Veľmi rada rozprávam o Československu, ešte viac o súčasných česko-slovenských vzťahoch. V regióne, kde sú dobré susedské vzťahy skôr utópiou ako realitou, je príklad pokojného rozdelenia Československa vzácnosťou. Najväčšie prekvapenie prichádza, keď opisujem nadštandardnú úroveň dnešných vzťahov, vyše 25 rokov od vyhlásenia samostatnosti.

Zadosťučinením bola pre mňa reakcia a pozitívne ohlasy poslucháčov, ktorí kdesi v podvedomí došli k novému poznaniu. Či ho odovzdali niekam ďalej som sa už nedozvedela, ale teší ma myšlienka, že aspoň s niektorými z tých ktorých som stretla som zdieľala našu pozitívnu skúsenosť. Odkaz mieru a pokojného spolunažívania je v Libanone rozhodujúcim faktorom budúceho smerovania krajiny. Aj obyčajným rozhovorom sa dá vzbudiť nádej v lepšiu budúcnosť a presvedčiť, že násilie a konflikt nie sú jedinými efektívnymi riešeniami rozdielov názorov a priorít. 

Trochu klišé na záver

Čo dodať na záver? Znie to ako klišé, ale prichádza mi na um jediná myšlienka. Príbehy ľudí ma utvrdili v tom, že môžem byť vďačná za to, kde a v akých časoch žijem. Neviem čím som si to zaslúžila, ale som vďačná, že o vojne som počula len z rozprávania starých rodičov, že politický a ekonomický vývoj ma nedonútili opustiť domovinu. Naopak, spolu s vlastnou rodinou, mi vytvorili podmienky viesť plnohodnotný život so všetkými právami, ktoré mi prináležia, vzdelávať sa a mať dosah na všetky potreby nevyhnutné pre život.

Bezpečnosť viac nevnímam ako samozrejmosť. Začala som si ju vážiť tým viac, čím viac ľudí mi rozpovedalo svoje príbehy. Spomienky na občiansku vojnu aj obavy, dokedy Libanon, zraniteľný a nestabilný, bude schopný odolávať vnútro spoločenským i vonkajším tlakom.

Aký je život dobrovoľníka, keď už viac nie je dobrovoľníkom? Užívam si domov, elektrinu a teplú vodu 24 hodín denne, organizovanosť a disciplínu vodičov na cestách, verejnú dopravu, prísnosť zákonov a ich dodržiavanie a čistotu, o ktorej som si myslela, že ju na Slovensku nikdy neuvidím. Napriek vymoženostiam, ktoré sú mi po návrate opäť na dosah, sa myšlienkami dennodenne vraciam do Libanonu. Rána začínam s Fejrúz a s Džibránovým Prorokom. Sledujem novinky zo života v centre Maan i v Levantskom inštitúte.

Predtým, než sa pustím do nových plánov a projektov, nemohla zostať nevypovedaná moja osobná skúsenosť s dobrovoľníctvom. Pridaná hodnota a odkaz dobrovoľníctva, ako aj osobná výpoveď dobrovoľníka, sa môžu stať hodnotným zdrojom informácií pre spoločnosť. Ak sa k tomu pridá spätná väzba, úspech je zaručený. 

Dáša Židuliaková, dobrovoľníčka Človek v ohrození
Dobrovoľnícky pobyt je podporený zo zdrojov SlovakAid.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Zdanie ohrozenia a žiadne odpovede. Čo ukázalo obvinenie Naďa z OĽaNO

Budúci týždeň sa prípad dostane aj pred parlamentný výbor.

Stĺpček Petra Schutza

Na vazalstve polície sa nič nezmenilo

Stíhanie Naďa z OĽaNO je zneužitím štátnej moci.

V Bratislave zmizol študent z Prešova

Bez stopy sa stratil počas behu s kamarátmi.


Už ste čítali?