Detskí hrdinovia

Autor: Človek v ohrození | 2.5.2019 o 9:54 | (upravené 7.5.2019 o 11:11) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  66x

Venované všetkým detským hrdinom, ktorých som mala za posledné mesiace tú česť stretnúť v Libanone. 

Fatima, Omar, Mariam, Ali, Ibrahim, Abdallah, Asfa, Mohammed a mnoho ďalších. Bežné mená, ktoré nič nenaznačujú. Mená bez tváre, veku či iných vlastností, ktoré by nám pomohli si ich predstaviť. Najzreteľnejším znakom odkrývajúcim aspoň istú časť ich identity je arabský pôvod, no to je iba zlomok toho, čo v sebe tieto osoby skutočne skrývajú.

Pre mňa sa všetci z nich stali detskými hrdinami. Skutočnými hrdinami, ktorí napriek svojmu veku žijú život dospelých a dennodenne zápasia s problémami, ktoré by neustál nejeden z nás. 
Sú dokonalým príkladom toho, akú dôležitú úlohu v živote zohráva náhoda. Náhoda, ktorá zariadi to, kde sa narodíme, kde vyrastieme, aký politický, ekonomický a spoločenský vývoj zasiahne našu krajinu a či nám udalosti okolo nás umožnia zotrvať alebo nás naopak prinútia opustiť naše domovy.

Polovica utečencov sú deti

Fatimu a jej rovesníkov som spoznala v Libanone. Všetci navštevujú vzdelávacie centrum pre sýrskych utečencov. Oni sú žiaci, ja ich učiteľka. No častokrát sa naše roly vymenia. Hlavne v momente, keď porovnám ich a moje životné skúsenosti. Každé vzájomné stretnutie oživuje spomienky a prináša otázku, čím som si ja viac, ako oni, zaslúžila bezstarostné detstvo, prežité v bezpečí domova, v rodine, ktorá mi zabezpečila emocionálne a stabilné zázemie. Prečo som sa práve ja narodila v krajine, ktorá mi dala prístup k vzdelávaniu, životným istotám a možnosti identifikovať sa ako plnohodnotná občianka so všetkými právami, ktoré mi ako ľudskej bytosti prináležia. 

Mojim deťom, ako ich rada nazývam, boli odňaté bezstarostné roky života. Zažili vojnu a násilie vo svojej domovine. V Libanone našli bezpečie, to najnutnejšie na prežitie, ale ani hostiteľská krajina pre nich ani zďaleka nepredstavuje oázu pokojného a šťastného života, po ktorom tak veľmi túžia.
Podľa oficiálnych štatistík svetových organizácií dnes Libanon hostí viac ako milión a pol utečencov, čo z krajiny rozlohou štyri krát menšou ako Slovensko robí krajinu s najväčším počtom utečencov na jedného obyvateľa. Každý piaty človek v Libanone je človek na úteku. 

Z celkového počtu sýrskych utečencov tvoria polovicu deti. Prekročenie hraníc a útek pred vojnou sú len zdanlivým riešením. Paradoxne však nejedného z nás podnecuje ku kladeniu si otázky, prečo milióny ľudí riskujú vlastné životy a životy svojich detí na ceste za ,,lepším“ životom v Európe, keď v Libanone či Turecku žiadna vojna nie je?

Deti sa stávajú obeťami systému

Problém spočíva v prekážkach a nástrahách, ktoré oko Európana na prvý pohľad nevidí. Ja som ich tiež pred mojou cestou do Libanonu nevidela. Nebola príležitosť. Mainstreamové médiá od začiatku migračnej krízy, ako aj dnes, prezentujú utečencov ako zúfalých ľudí v plávajúcich vestách, bojujúcich o holý život uprostred mora. Obdobné zábery sú ale iba jednou z etáp cesty týchto ľudí za bezpečím.

Predchádzajúca takmer 30-ročná prítomnosť sýrskej armády ako okupačnej moci na libanonskom území (1976 – 2005), zasahovanie do vnútrospoločenskej situácie krajiny a ovplyvňovanie politického vývoja zanechalo v drvivej väčšine Libanončanov trpké spomienky na nedávnu minulosť a nevôľu pomáhať ľuďom sýrskeho pôvodu.

Zákaz voľného prístupu na pracovný trh, administratívne a legislatívne prekážky, obmedzenie ich pohybu po krajine previerkami a zatýkaním na checkpointoch, komplikácie v zápise detí do škôl či absencia zdravotného poistenia, krátkodobá platnosť víz a politický tlak na návrat do krajiny pôvodu. To všetko prispieva k zraniteľnejšej situácii sýrskych utečencov. Deti sa  v nejednom prípade stávajú obeťami systému. Doplácajú na nespravodlivosť vo svojej krajine pôvodu a tiež v tej, o ktorej si pôvodne mysleli, že bude ich novým začiatkom. 

Detská práca nie je ničím ojedinelým. Ako ma zakaždým v priebehu prvých dní v Libanone nepríjemne zasiahol pohľad na pracujúce dieťa, tak je dnes prirodzenou súčasťou môjho života detský zamestnanec v obchode, autoservise, kaviarni či na inom verejnom priestranstve. Keď niet peňazí, zíde sa každá pomoc v rodine. A to aj na úkor vzdelávania.

Súcit a ľútosť nestačia

Rovnakým životným príbehom prechádza aj Taleb. Má osem, veselú povahu a chuť učiť sa. Už mesiac sa však neukázal v centre. Na otázku, kde je, každý odpovie myknutím pleca a pokračuje vo svojej práci. Realita, ktorá v nikom nevzbudzuje emócie ani prekvapenie. 

Pri náhodnom stretnutí neďaleko centra mi sľúbil, že v pondelok už príde späť do školy. Sľub nesplnil. Nie preto, že nechcel, ale preto, že nemohol. V ten deň som ho prvýkrát videla pracovať, v miestnom obchode, no myšlienka na jeho detskú dôstojnosť a pocit hanby mi nedovolili osloviť ho. To bolo naposledy, čo som Taleba zazrela. 

Čo je v tomto príbehu najväčším paradoxom? V arabčine slovo ,,taleb“ znamená žiak. Napriek tomu je Talebovi upierané právo vzdelávať sa.

Nedávno ma oslovila jedna skvelá myšlienka. To, aká dôležitá je pozornosť nás šťastnejších a privilegovanejších voči tým, ktorí trpia. Súcit a ľútosť nestačia. ,,Tí, ktorých sa nešťastie týka, potrebujú niečo iné, náš hnev, zlosť, nesúhlas. Pochopenie tejto závislosti je prvým impulzom k zmene alebo aspoň šancou, že k nej môže dôjsť.“[1]

Vystriedali sa u mňa všetky zo spomínaných emócií. Najväčším ale zostáva obdiv ku všetkým deťom, ktoré som v Libanone spoznala. Obdivujem ich za to, že napriek prebíjaniu sa životom nestratili detskú nevinnosť, chuť smiať sa  a učiť sa. Vzdelávanie sa stalo symbolom lepšej budúcnosti, po ktorej všetci tak veľmi túžia. A ja im na ceste k nej želám zo srdca všetko len to najlepšie.

Dáša Židuliaková, dobrovoľníčka Človek v ohrození
Dobrovoľnícky pobyt je podporený zo zdrojov SlovakAid.

 

________________________________________
[1] Domoslawski,A: Vylúčení. 2018, str.31.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Reportáž Zuzany Kepplovej

Kauza Dobšiná: Čo sa to stalo v našom meste

Prečo Dobšinčania odchádzajú a prečo zostávajú.

Dobré ráno

Dobré ráno: Grónsko ustálo Trumpove chute. Nateraz

Dánska premiérka označila debatu o predaji Grónska za absurdnú


Už ste čítali?