Lenin v moldavskom Gagauzsku hľadí na pravoslávny kostol a tureckého prezidenta

Autor: Človek v ohrození | 23.4.2019 o 15:52 | (upravené 7.5.2019 o 9:57) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  3868x

Najchudobnejší štát Európy – Moldavsko. Postsovietska krajina obkolesená Rumunskom a Ukrajinou. Krajina s dlhoročne zamrznutým konfliktom v Podnestersku a autonómnou oblasťou Gagauzsko. Kde víno tečie potokom. 

Volám sa Andrij, mám 23 rokov, študujem prekladateľstvo (ruština – angličtina) na Filozofickej fakulte UK. Keď som sa dozvedel o ponuke stať sa dobrovoľníkom v Moldavskom Gagauzsku, dlho som neváhal. Vedel som, že to bude skvelá možnosť ako si zlepšiť ruštinu, spoznať zaujímavý región a môžem pomôcť tam, kde je to potrebné. Rád by som sa podelil o skúsenosti z môjho ešte trvajúceho pobytu. 

Moldavsko v skratke

Moldavsko, tak ako aj Slovensko, patrí k tým menším štátom Európy. Historicky a aj kultúrne sme si tiež veľmi podobní. Moldavsko až do roku 1991 nemalo svoju samostatnú republiku. Rozlohou je ale Slovensko od Moldavska väčšie približne o 1/3 nášho územia. Populáciu oficiálne tvorí 3,3 miliónov obyvateľov, no podľa odhadov tento počet môže byť kľudne aj o 1 milión menší. 

Krajina trpí rozsiahlou emigráciou. Mladí ľudia odchádzajú študovať a pracovať do zahraničia a len zriedka sa vracajú naspäť. A keď už, musia sa vrátiť na aute nemeckej značky, ako BMW či Mercedes. Starší odchádzajú, aby mohli uživiť svoje rodiny. Ich deti zatiaľ bývajú a sú vychovávané starými rodičmi. 

Niet sa čomu diviť. Priemerná mzda sa nachádza na úrovni 4000 Moldavských Lei (MDL), čo je cca 200 eur. Cena potravín je pritom približne rovnaká ako na Slovensku. Rumunsky hovoriace obyvateľstvo najčastejšie emigruje do Rumunska, alebo iných krajín hovoriacich románskymi jazykmi, ako sú Taliansko alebo Francúzsko. 

Rusky hovoriace a hlavne cítiace sa obyvateľstvo, cestuje do Ruska. A potom tu máme Gagauzov, ktorí sa bez najmenších problémov dohovoria aj v Turecku. 

Gagauzia – Gagauz Yeri

Neoficiálne nazývané Gagauzsko je autonómna oblasť na juhu Moldavska. Po rozpade ZSSR Gagauzsko vyhlásilo samostatnosť ešte skôr ako Podnestersko. S Kišiňovom sa na rozdiel od Podnesterska dokázali dohodnúť, a tak sa konflikt v Gagauzsku zaobišiel bez obetí. 

Rozlohou aj počtom obyvateľov by som mohol Gagauzsko prirovnať k Orave. Udáva sa, že Gagauzov je okolo 155 000. Gagauzi sú európskym unikátom, je to turkický národ a pokladajú sa za predkov dnešných Turkov. Na dnešné územie prišli z Bulharska, no 95% obyvateľstva sú ortodoxní kresťania. 

Majú svoju prezidentku (po gagauzsky baškan), parlament, vlajku a aj mladý jazyk, gagauzštinu. 70% tohto jazyka je totožných s turečtinou, nové slová boli prebrané väčšinou z ruštiny. Gagauzština sa využíva na dedinách so starším obyvateľstvom, nie všetci mladí tento jazyk poznajú. V mestách, v obchodoch, v práci, aj na úradoch sa ako nástroj komunikácie používa ruština.  S rumunčinou sa tu človek stretne len na úradných nápisoch a etiketách potravín.

O pohostinnosti nemusí byť ani reč. Každý správny Gagauz dokáže zaplniť stôl tradičným jedlom. Mne z nich najviac chutilo gözleme, čo je akoby náš langoš s bryndzou vo vnútri a kaurma, dusená baranina. Ak sa aj všetko minie, v zálohe je aj tak vždy jedla dosť. K tomu sa nalieva kvalitné červené víno a každý správny gazda radšej naleje zo svojho domáceho vína. Červenému vínu sa v Gagauzsku veľmi darí a je to jeden z ich najziskovejších tovarov na trhu.

Smutnejšie je, že tu stále prežívajú stereotypy typu „žena patrí do kuchyne a má plodiť deti, ak tak nerobí, tak si jednu zaslúži a nie len zaucho“. Pojem homosexuál tu vyvoláva smiech a ak náhodou nejakého uvidíte, treba ho prenaučiť. Toto si zažil aj dobrovoľník Juan zo Španielska,  a to len preto, že mal piercing v uchu.

20-tisícové hlavné mesto

Hlavným mestom Gagauzska je mesto Komrat s približne 20 000 obyvateľmi. Čiže také bežné menšie mestečko v Moldavsku alebo na Slovensku. No hneď na prvý pohľad je vidno, že Komrat je výnimočný. Sídli tu baškan (prezidentka), gagauzský parlament, všetky regionálne orgány a dokonca aj univerzita s približne 1 500 študentmi. 

Aj tu je, ako na skoro všetkých školách v Gagauzsku, vyučovacím jazykom ruština. Hlavná ulica je pomenovaná po Leninovi a jeho socha stojí pred úradom prezidentky. Ak by sa Lenin pozrel mierne doľava, cez hlavnú ulicu sa leskne nádherný žltý pravoslávny kostolík. Ak by jeho zrak zamieril mierne doprava, uvidel by bustu prvého tureckého prezidenta Atatürka. Nie som si ale istý, či sa Leninovi tento výhľad pozdáva. 

V Komrate nájdete zopár dobre vyzerajúcich aj variacich reštaurácií, obchodíkov, mestský trh atď. V čom však človek hneď uvidí akúsi inakosť je, že stačí prejsť dve ulice od centra mesta a asfaltovú cestu by ste hľadali márne. Doslova „bezcestie“. 

Počas zimy sa niekoľkokrát stalo, že najskôr napršalo, v noci voda a blato primrzli a následne boli takéto cesty nepriechodné. Zľadovatené cesty a chodníky sa tu soľou neposýpajú, je to veľmi drahé. Miesto toho sa používa piesok do pieskoviska. Veľké havárie v meste a plné sály na chirurgii tu boli na dennom poriadku, aj mojej „gagauzskej babuške“ sa podarilo zlomiť si nohu. 

Spôsob, akým je tu ťahané plynové potrubie, je tiež absurdný. Keď v Gagauzsku zavádzali plyn, chceli asi ušetriť na výkopových prácach, a tak potrubie ide nad zemou, nad cestami je vo výške 3 metrov. Po rokoch a asi žiadnej údržbe sú trubky riadne zhrdzavené, takže je to pastva pre oči.

Práca v Pro-Europa

V Komrate bývam a pracujem od konca októbra 2018, ako dobrovoľník v partnerskej organizácii Človeka v ohrození, v mimovládnej organizácii Pro-Europa. Ako organizácia pôsobia od roku 2012 a zameriavajú sa hlavne na prácu s mládežou, podporu začínajúcich podnikateľov a zefektívnenie výkonu samospráv. 

Pro-Europa má mladý kolektív. „Šéfuje“ mu Ira, ktorá svojimi skúsenosťami ďaleko prevyšuje svoj skutočný vek. Dievčatá ma veľmi rýchlo prijali medzi seba a od prvého momentu mi pomáhali so všetkým, čo bolo treba. Do nového roku bola členkou tímu aj Francúzka Estelle, ktorá mi tu veľmi pomohla s aklimatizáciou, takže ďakujem, Estelle. Momentálne pracuje na iných projektoch Človeka v ohorození v Libanone. 

Najstarším členom tímu je päťdesiatnik, účtovník Sergej, ktorý mi veľmi často rozpráva o sovietskych časoch a konflikte v Podnestersku. Čomu sa konkrétne venujem je tvorba programu na stretnutia s mládežou, prekladanie článkov z ruštiny do angličtiny na náš web a hocičo iné, s čím môžem pomôcť. Najnáročnejší a síce aj najzaujímavejší moment bol, keď som tlmočil 5-dňový tréning so slovenskou expertkou, čiže slovenčina – ruština. Super prax!

Ako rýchlo tu plynie čas?

Dosť rýchlo. Sám som bol prekvapený z toho, ako rýchlo som si dokázal zaplniť môj týždenný program. Pracujem zvyčajne od deviatej do piatej, od pondelka do piatka a vždy aspoň raz do mesiaca máme cez víkend besedy s našou mládežou či dobrovoľníkmi. 

Každý utorok spoločne s dobrovoľníkmi z EVS (European voluntary service) usporadúvame v „Tureckej kaviarni“ filmové večery, kde pozeráme anglické filmy s ruskými titulkami. Pôvodne mal byť tento večer venovaný domácej mládeži, aby si zlepšili anglický jazyk, ale nakoniec je to čas pre všetkých cudzincov v Komrate, aby sa zase raz stretli. A raz do týždňa v tom istom podniku usporadúvame večer stolných hier. 

Taktiež som hneď od začiatku začal chodiť na intelektuálnu hru „Logika“ a našiel som si tím, s ktorým sme za uplynulú sezónu obsadili 3. miesto v Komrate. Celá hra bola v ruštine a väčšinu otázok by som neuhádol ani v slovenčine. Doma často behávam, no pre tuhé zimy a rozbité cesty (len výhovorky) som beh nahradil crossfitom, ktorého tréningy bývajú dvakrát do týždňa.

Nájsť si tu bývanie je pomerne ťažké. Nie že by neboli žiadne byty alebo domy k dispozícii, ale ako som už spomenul, majitelia sú odcestovaní za prácou a ich domy a byty sú väčšinu roka prázdne. Tým pádom som prvé 2 týždne býval s ďalšími 5 dobrovoľníkmi u našej „gagauzskej babušky“. Keďže v hlavnom dome pre dobrovoľníkov už pre mňa nebolo miesto, mal som k dispozícii izbu v letnom domčeku. Koberec na stene, WC vonku, lebo v deň môjho príchodu odstavili v meste vodu na 3 dni, kúril som si drevom v peci. 

Dokonca som si hneď prvý deň robil spomalené zábery plamienkov ohňa. Ja som si to užíval, cítil som sa dobre, až dokým ma nadránom neprebrala zima. Ďalšie dni som prihadzoval do pece minimálne do polnoci, aby mi teplo vydržalo aspoň do rána. Ale fakt to bolo super! Teraz už bývam vo veľmi slušnom byte s plynovým ohrievaním a... nuda.

V závere by som chcel poďakovať tímom Človek v ohrození, SlovakAid a Pro-Europa za túto skvelú príležitosť, vďaka ktorej mám možnosť spoznať nový, a pritom nie tak vzdialený región. Aj za to, že mám možnosť zlepšiť sa v jazykoch (hlavne v ruštine), nadobudnúť pre mňa veľmi cennú prax, pričom viem, že sa tým podieľam na pomoci bežným ľuďom v Gagauzsku. A hlavne za to, že mám možnosť denno-denne sa zoznamovať so skvelými a dobrosrdečnými ľuďmi.

Andrij Dichťaruk, dobrovoľník Človeka v ohrození
Dobrovoľnícky pobyt je financovaný zo zdrojov SlovakAid.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Reportáž Zuzany Kepplovej

Kauza Dobšiná: Čo sa to stalo v našom meste

Prečo Dobšinčania odchádzajú a prečo zostávajú.

Dobré ráno

Dobré ráno: Grónsko ustálo Trumpove chute. Nateraz

Dánska premiérka označila debatu o predaji Grónska za absurdnú


Už ste čítali?