Čriepky zo života dobrovoľníčky v Albánsku

Autor: Človek v ohrození | 3.4.2018 o 10:51 | Karma článku: 7,20 | Prečítané:  2757x

Som dobrovoľníčkou v Albánsku štyri mesiace a toto sú úlomky z bežného života v tejto malej, no svojskej krajine. 

„Zahraniční pozorovatelia Albáncov môžu byť rozdelení do dvoch skupín: na tých, ktorí nikdy neboli v Albánsku, a na tých, ktorí tam už boli. Prví poznajú len negatívne príbehy o krvnej pomste, prostitúcii, drogách, násilí a všeobecnom zle. … Tí druhí, ktorí si trúfli Albánsko navštíviť, sú príjemne prekvapení, a to nielen pre ich nízke očakávania. V Albánsku nachádzajú všetky pozitíva, ktoré sú všeobecne prehliadané.“1 
 
Som dobrovoľníčkou v Albánsku štyri mesiace a toto sú úlomky z bežného života v tejto malej no svojskej krajine. 
 
Cudzinec – malý bôžik 
 
Nasadám do vidieckeho autobusu a domáci spolucestujúci na mňa uprene hľadia. Evidentne nie som z Albánska. Po minúte ostychu ma začínajú bombardovať otázkami: "Kto si? Čo tu robíš? Máš manžela? Deti? Aké povolanie má tvoj otec?" Hoci v mestách už badať prítomnosť ľudí zo zahraničia, na vidieku je ich minimum a vzhľadom na uzavretosť bývalého režimu si zvedavá staršia generácia nenechá ujsť príležitosť porozprávať sa s cudzincom. "Čo hovoríš na Albánsko? Na, zober si mrkvu," ponúka ma spolucestujúca dnešnou úrodou a ukazuje tak pohostinnosť obyvateľov tejto krajinky. "Pohostinnosť – to je naša nátura, delíme sa i o to, čo nemáme," dodáva s úsmevom moja známa. Myšlienka pohostinnosti je základom severoalbánskeho tradičného zvykového práva Kanun, no uznávajú ju aj Albánci, ktorí sa pozostatkami Kanunu neriadia. I pre túto pohostinnosť Albánci na konci minulého tisícročia otvorili svoje domovy mnohým kosovským utečencom. I pre túto pohostinnosť je tu myšlienka otvorenia série hostelov pozdĺž cesty Via Egnatia vedúcej od Albánska až po Turecko cudzia. "Prečo by sme mali postaviť takéto hostely? Keď turista potrebuje počas cesty prespať, Albánci ho predsa ubytujú u seba doma, i večeru mu pripravia, raňajky. K čomu by nám boli hostely?" nechápavo krúti hlavou úradníčka v oblasti turizmu. 


V bunkri pretvorenom na múzeum čítam, že napriek paranoji panovníka sa počas bývalého režimu do Albánska predsa len dostali zahraniční hostia, no museli prejsť určitou previerkou. Príliš dlhé vlasy bolo treba zastrihnúť, extravagantné oblečenie bolo treba nechať ďaleko od hraníc. "Videla si niekedy v detstve cudzinca?" pýtam sa Albánky v strednom veku. "Ó, áno," hovorí, "tam, v tamtom hoteli bývali, hotel a okolie bolo ohradené a my sme sa na nich ako deti chodili spoza plota pozerať – ako na atrakcie, mimozemšťanov," smeje sa. 
 

Keď sú pravidlá odporúčaniami 
 
Pri vstupe do Albánska pozemnou cestou si pozorovateľ okamžite všimne rozdiely na cestách. Hoci už čiernohorský štýl šoférovania je odlišný od slovenského, albánsky je opäť iný ako čiernohorský – agresívnejší, z brzdy na plyn a naopak. Šoféri sa väčšmi pozerajú doprava ako pred seba, aby mohli pribrzdiť, keď im vojde auto sprava do cesty. Pravidlá platia na papieri. Na cestách funguje jediné – rýchlejší vyhráva. 

„Aj ty jazdíš na bicykli v protismere?“ pýtam sa miestnej cyklistky. 
„Niekedy áno, vidím tak autá, ktoré ma môžu zraziť. Inak by som ich nevidela a nemohla sa uhnúť,“ odpovedá racionálne ona. 
V knihách nachádzam iné vysvetlenie – ide o cnosť, odvahu! Bicyklovaním v opačnom smere v plnej premávke cyklista zväčšuje riziko ohrozenia života a tým vraj ukazuje svoju odvahu. Mimochodom, každý chodec v Albánsku získava automaticky túto cnosť – napriek tomu, že cez cestu uháňajú autá, chodec musí na cestu vstúpiť a veriť, že autá spomalia, iba vtedy dostane šancu prejsť. Ukáž svoju vôľu a ver, že iná vôľa nebude silnejšia. 
Na dverách galérie sú zverejnené otváracie hodiny výstavy. Celý týždeň tu bude výstava, ale uvedené hodiny nie sú správne, otvorené bude, neviem presne kedy, tak okolo pol dvanástej, dvanástej hodiny, dozvedám sa pri vchode. Je pol jednej v posledný deň výstavy. Dvere sú zatvorené a v galérii niet ani duše. 
Hoci môže mať Albánsko rozsiahle a kvalitné zákony, ich praktické neuplatňovanie zostáva jedným z najväčších problémov. No možno je práve tento voľnejší prístup k zákonom a spoločenským pravidlám akýmsi lákadlom pre mnohých cudzincov, ktorí si Albánsko zamilovali a zostávajú tu dlhodobo žiť. 


Albánofóbia Európy, albánofóbia Albáncov 
 
Od príchodu neviem rozlúsknuť jeden jav – prítomnosť vzájomnej priateľskosti a blízkosti na jednej strane a vzájomný strach a nedôvera na strane druhej. Povesť Albánska v Európe je katastrofálna a mrzí ma, keď na môj pobyt v tejto krajinke ľudia na Slovensku reagujú slovami „prebohaživého, veď ťa tam ukradnú“, hoc tu stretávam zväčša extrémne priateľských ľudí, usmievavých, s vôľou pomôcť a porozprávať sa i posunkami, ak spoločný jazyk nenachádzame. Ako sa ale vnímajú samotní Albánci? 


Na prvý pohľad sú Albánci voči sebe priateľskí, veľa sa smejú, fascinuje ma ich vzájomná blízkosť a ohľaduplné dotyky. Napriek preplnenému autobusu sa nastupujúce usmievajú a dopravný prostriedok hostí rozhovor všetkých prítomných. Čítam historickú reportáž a dozvedám sa, že so Sigurimi, tajnou službou počas komunizmu,  spolupracoval približne každý tretí občan a ľudia boli preto na verejnosti i v súkromí ostražití. "Ako to, že ste voči sebe takí priateľskí napriek vašej histórii?" pýtam sa. "Rodina a blízki sú pre nás všetkým," dostávam odpoveď. "Dnes sa už ale časy menia, už tu máme rýchle životné tempo, ako inde v Európe, ako v Paríži! Kedysi, keď si kráčala po ulici, musela si sa pristaviť pri každej osobe, ktorú si stretla, opýtať sa, ako sa majú členovia rodiny a informovať o novinkách v tvojom okolí. Dnes sa už neočakáva, že sa pristavíš pri každom, koho stretneš. Stačí, keď spomalíš, spýtaš sa, ako sa má, kam, či odkiaľ ide, a utekáš ďalej. Rýchle životné tempo!" 


Na strane druhej tu neustále prebieha ľudová bezpečnostná previerka. Keď poviem, že som sa stretla s osobou XY, osoba XY je okamžite preverená – ak ju nik nepozná osobne, bude prelúsknutá minimálne na sociálnych sieťach. "Musím vedieť, s kým sa stretávaš, čo je to za človeka," vysvetľuje známa. Podobne, keď plánujem výlet do neznámejších častí regiónu, obdržím zamračené pohľady a varovania: "Vážne tam chcete ísť behať? Tam sú divní ľudia, nechodila by som tam!" "Dobre, dobre, ale prečo sú divní?" pýtam sa. "Prosto sú divní, divní." Po Silvestri som sa dozvedela, že minimálne jedna osoba počas osláv zomrela – k novému roku dostala guľku z kalašnikova. Ešte stále tu niektorí ľudia sviatky oslavujú strieľaním do vzduchu. 
 
 
Frustrácia verzus „That’s Albania!“ 
 
Prvýkrát stretávam osobu, ktorá vyhrala americkú vízovú lotériu. Takmer skáče od radosti a hovorí, že už sa nikdy nevráti späť. A možno raz predsa – ako investor. Rodina a priatelia jej budú chýbať, ale čo má robiť? Má za sebou vysokú školu a päť stáží, no v odbore si ani tak prácu nenašla. Nie je v správnej politickej strane a jej príbuzní nemajú tie správne kontakty. Vybavovanie potrebných dokumentov jej trvá extrémne dlho, inštitúcie navštevuje už mnoho dní a úradníci jej nie sú schopní vydať potrebný papier ani po niekoľkých pokusoch. Tak to vyzerá, keď sú ľudia na nesprávnych miestach, pretože prácu získali vďaka úplatku alebo konexiám. Kuchár pracuje ako právnik a právnik ako kuchár, hovorí. U lekára ju v rade predbiehajú návštevníci s úplatkami. Nie, už sa nevrátim, opakuje. 
Dozvedám sa, že primátor mestečka vlastní stavebnú firmu. Vyhráva väčšinu mestských zákaziek. Vám to nevadí? Pýtam sa, je to tu dovolené? Odpoveďou je myknutie plecami. Tak to je. Aspoň robí čosi praktické. 


V kanceláriách, či v školách sedia zamestnanci aj žiaci v zimných bundách. Nie, neprišli sem len na skok, to nie je dôvodom. V Albánsku chýba ústredné kúrenie, radiátory možno nájsť v bytoch len veľmi, veľmi výnimočne. Keď prší deň, sú záplavy. Keď chvíľu prší silno, ulice sa dokážu premeniť na rieky. Nedávno som chcela ísť cez ulicu do obchodu počas dažďa. Nezdarilo sa. Musela by som stúpiť na cestu, jednu alebo dve, a na oboch sa valila voda vo výške mojich členkov. Som rozmaznaná, radšej ostanem bez večere. Na tieto drobné praktikality sa pýtam učiteľky albánčiny. Tá sa len smeje, že tak to tu funguje. Pre vás, cudzincov, to musí byť zaujímavé. Pre nás je to normálne. That´s Albania, bezstarostne hovorí. Kanály zostávajú zabetónované a upchaté odpadkami, ľudia sa v miestnostiach naďalej zohrievajú aj prostredníctvom teplej vody vo fľašiach, no najlepšie je aj tak vybehnúť na slnko do kaviarne. A keď prší, médiá sa plnia senzáciami o záplavách, zrútených cestách a mostoch. 
 


 
Namiesto záveru 
 
Som dva dni na Slovensku. V Bratislave sa ma stratený okoloidúci pýta na trasu k železničnej stanici. Premýšľam, skúšam mu vysvetliť cestu, pán ďakuje, odchádza. Neviem, či som mu cestu popísala pochopiteľne, skúsim to po albánsky, vravím si. Pobehnem, počkajte, kričím na pána, poďte so mnou, na stanicu vás radšej sama zavediem! 

Ivana Godulová

dobrovoľníčka, Človek v ohrození

Dobrovoľnícky pobyt je podporený zo zdrojov SlovakAid.
 
Zdroje: 
 
Rôznorodí ľudkovia Albánska a Kosova. 
Andoni, Alan. The Xenophobe's Guide to the Albanians: Xenophobe's Guides. 
Woodcock, Shannon. Life is War: Surviving Dictatorship in Communist Albania. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Blog Radovana Bránika

Synovia Detvy, Bytes a ďalší z kola von

Ľudia z pozadia firmy BYTES sa v obave z negatívnej publicity ozvali.

SVET

Irán po útoku predvolal európskych veľvyslancov

Irán krajiny obvinil, že poskytujú útočisko opozičným skupinám.


Už ste čítali?