Kenská lekcia pri organizovaní festivalu: Hakuna matata!

Autor: Človek v ohrození | 14.6.2017 o 12:49 | (upravené 14.6.2017 o 13:19) Karma článku: 4,52 | Prečítané:  1412x

Čo všetko treba urobiť, aby ste na pobreží Kene zorganizovali Ekofestival pre verejnosť? Jeden taký má za sebou dobrovoľníčka Človeka v ohrození Diana Burgerová.

Koľkí sme už boli na festivaloch, ale nikdy ich neorganizovali? A koľkí sme ich potom skritizovali?  Veru, aj ja som veľký kritik podujatí. Teda bola som, kým som sa na organizovaní jedného takého podujatia nepodieľala a hneď na pobreží Kene v Kwetu Training Centre, partnerskej organizácii Človeka v ohrození, kde dobrovoľníčim.

Koľko toho laikovi – spoluorganizátorovi unikne, to by som vám vedela rozprávať hodiny. Preto vyberám tie najvtipnejšie, ale nakoniec predsa len poučné momenty tretieho ročníka Ekofestivalu pod záštitou Kwetu.

Najdôležitejší je systém (ktorý funguje)

S prípravami sme začali takmer tri mesiace vopred. Veľká porada všetkých zamestnancov Kwetu trvala niekoľko hodín. Keňania radi a veľa rozprávajú. Všetko išlo hladko ako po masle. Bol to predsa prvý deň. Počiatočná fáza úloh určených pre mňa spočívala v príprave plagátov a letákov, pomoci s produkciou festivalového magazínu a v redigovaní textov.

Iniciatívne som pripravila tri plagáty s ekologickým naturistickým podtónom. Nech si kolegovia vyberú, ktorý sa im najviac pozdáva. Najmenej hlasov získal pre mňa najsofistikovanejší z plagátov – na starom novinovom formáte zo 60. rokov obrázok ruky, z ktorej vyrastá strom a k tomu základné informácie o podujatí, samozrejme, krásnym fondom. Čudovala som sa, prečo má takmer nula hlasov. Asi preto, že teraz žijem v Keni, pracujem a veci tvorím pre ľudí z miestnych komunít a tá ruka na plagáte bola akosi príliš biela. Vďaka, Marek!

O mesiac neskôr už máme ten správny plagát a články do časopisu sú takmer všetky zredigované. Chýbajú nám ale sponzori, vďaka ktorým budeme môcť magazíny vytlačiť na papier. Našou úlohou je teda obehať drahé hotely a reštaurácie či firmy a organizácie, ktoré by sa chceli prezentovať v ekologickom magazíne.

Fajn, beriem si na starosť zopár hotelov a jednu firmu, ktorá sa zaoberá výrobou solárnych zariadení so sídlom v neďalekej Mombase. Hotely sľubujú hory-doly, len aby sa vás zbavili. A to ste sa im ešte pokúsili zalíškať sa predraženým obedom priamo u nich v reštaurácii! Už som prestávala veriť vo svoje presvedčovacie schopnosti. Zmenil to riaditeľ už spomenutej firmy, ale najprv ma nechal poriadne sa potrápiť.

Niekedy si musíš zahryznúť do jazyka

Urastený sedemdesiatnik s prísnym obočím a zvrašteným čelom sa ma neustále pýtal, prečo si Kwetu nedokáže vytlačiť 5000 magazínov z vlastných zdrojov. Veľmi jednoducho sa mu snažím vysvetliť, že produkcia organických výrobkov a ekoturizmus s platenými tréningami nepokryje všetky náklady Kwetu vrátane platov zamestnancov. Dodávam, že ako nezisková organizácia sme závislí od donorov a sponzorov, ktorí sa zaujímajú o ochranu prírody a rozvoj komunít.

Nesúhlasí so mnou. "Dostávate peniaze na projekty od veľkých donorov, vlád a zahraničných partnerov a neušetrite ani cent?" karhá Kwetu.

Preglgám, premýšľam, ako to najjednoduchšie vysvetliť. "Viete, z peňazí, ktoré vám sponzor dá na vopred určený projekt s vopred určenou sumou, si nemôžete vziať peniaze do vlastného vrecka. Vykazujete mu všetky minuté peniaze, inak by ste mali pekne veľký problém," poviem.

Tento pán má ale svoju pravdu. "Nie, nie, vždy si treba 20 percent zo sumy schovať, to sa stratí, a budeme mať z čoho platiť magazíny," dokončí.

Zamyslím sa nad tým, koľko peňazí sa takto stratilo v jeho biznise a uvedomím si, prečo tam sedím. Ako ja neznášam stiahnuť chvost! Rezignovane pritakám: "Pravdu máte, určite to hneď zajtra (ne)navrhnem kolegom."

Nakoniec sa pošťastilo aj ostatným a sponzorov sme zohnali šesť! Pri organizácii s jasným plánom a aktivitami s menovkou každého sa ale občas stávalo, že kdekto niečo zabudol vybaviť, niekomu zavolať či niekoho pozvať. Akýsi "šuflíkový" škriatok pokradol kontakty na minuloročných vystavovateľov a predajcov. Ale to nič, máme nový zoznam.

Flegmatická kolegyňa ma poučila – život máš len jeden, Diana, nestresuj sa, dobre to dopadne. HAKUNA MATATA!

My kopeme spolu

Posledné dva dni pred festivalom sme upratovali všetky miestnosti aj okolie, prerábali, maľovali, vešali staré i nové obrazy a plagáty. Ručná práca je vždy najlepší relax po dňoch presedených za počítačom.

Keď som prvýkrát pred pár mesiacmi navštívila tréning komunity žien v Ganze a pomáhala im obrábať pôdu, kolegovia sa ma opýtali, či viem narábať s lopatou. Vtedy som sa veľmi smiala. Donútilo ma to premýšľať nad tým, ako ma vlastne kolegovia vnímajú.

Jeden mi povedal, že u nás doma v Európe za nás zrejme kope jamy niekto iný. "Iste, aj takí sú. Ale my kopeme spolu!"

Podobnú otázku som už ale nečakala pri upratovaní, no predsa prišla. "Diana, ty vieš používať mop?" opýtali sa ma. Ich úprimnú rozčarovanosť z toho, že sa zašpiním, spotím či unavím pri práci, jednoducho milujem, i keď ma to občas zasmúti. Konečne mohol nastať veľký deň D!

Deň D

To najhoršie, čo vás vo festivalový deň môže prebudiť zo spánku, je dážď. No o chvíľu ustal. Akoby zázrakom sa programové hárky nalepené na stromoch a budovách či jednotlivé úlohy hľadania pokladov nepremočili.

Prví návštevníci prichádzali po desiatej hodine ráno, väčšina vystavovateľov už bola pripravená. Dolaďovali sme posledné chybičky. Moja Video izba so 63 krátkymi i dlhými filmami pre deti i dospelých sa pomaly napĺňala zvedavcami. Začali sme pekne zhurta, video za videom o klimatických zmenách, globálnom otepľovaní, znečisťovaní vody a vzduchu.

Deti boli nadšené, rodičia obiehali stánky s ručne vyrábanými mydlami, organickým medom, oblečením od miestnej komunity žien či dokonca zakuklenými motýľmi, ktoré pomaly rástli do krásy. Hudba hrala, jedlo sa míňalo, deti súťažili a kreslili obrázky na festivalové témy ochrany vodných zdrojov a jedla pre všetkých. Našli si aj inú zábavku, hádali z akej krajiny pochádzam. Tipovali Rusko, Dánsko, Fínsko či dokonca Južnú Afriku. Zo Slovenska boli deti zmätené, odhadovali, že podľa veľkosti krajiny u nás žije asi 50 ľudí. Niet nad detskú predstavivosť.   

Kwetu predalo 64 fliaš organického medu z mangrovníkového lesa a med z rôznych stromov a kvetov. Z nášho koláča nezostala ani omrvinka, čaj a káva išli na dračku. Chutné pilau zmizlo tak rýchlo, že som ho nestihla ani ochutnať, chapati, samosa aj mandazi – miestne dobroty rozvoniavali po celom areáli. Deti, ktoré so mnou pozerali dokumenty, sa menili na motýľov a tigrov po tom, ako im mladé dámy z Mombasy pokreslili tváre a ruky.

Hoci muzika prestala hrať, lebo "niečo sa pobabralo", zachránili nás mladí talentovaní pesničkári a raperi SAFE, ktorí roztancovali všetkých návštevníkov svojimi bubnami a piesňami s environmentálnym kontextom. Chladných nenechali ani špeciálnych hostí – profesorov z univerzity Pwani, riaditeľa národného parku, učiteľky z internacionálnej školy Kivukoni či lesných policajtov.

Moji kolegovia sprevádzali návštevníkov zvedavých, ako sa chovajú zajace, pestujú stromy a rastliny bez chemického hnojenia a vyrábajú organické produkty po celý deň. Náš včelár im ukazoval, ako zistiť kvalitu medu jednoduchým domácim spôsobom, ako robíme med my a koľko máme včiel. Našich odborníkov na mangrovníky a chov krabov a kreviet som celý deň ani nevidela, boli zaneprázdnení dolu medzi rybníkmi v mangrovníkovom lese.

Ľudia boli šťastní. Nakoniec si niekoľko detí a dospelých odnieslo pekné ceny za kresby a účasť v súťažiach. Najviac ich prekvapil dvojdňový pobyt v hoteli s večerou či obed zdarma v jedinej na hladine vody sa kolísajúcej reštaurácii v Keni s názvom Moorings.

Okolo piatej sa Kwetu pomaly vyprázdňovalo, každý chcel byť doma pred zotmením. A keď všetci návštevníci odišli, konečne sme si spolu s kolegami sadli na verandu našej kuchyne a dojedali zbytky, nikto z nás nemal počas dňa čas poriadne sa najesť.

Veľa patálii sa prihodilo počas príprav aj počas festivalu, ale tie nevidel nikto okrem nás. A Kwetu už vie, čo bude musieť budúci rok zmeniť, aby sa tieto chybičky znovu neopakovali. A navyše, sústrediť sa najmä na to, aby na festival prišli predovšetkým ti, ktorí sú klimatickými zmenami najviac ohrození.

Prezenčná listina ukázala, že na festival zavítalo takmer 450 ľudí. S týmto číslom sme išli všetci spokojne večer unavení do postelí, keď sa spustil poriadny lejak. Vďaka ti, počasie, že si zotrvalo až do samého konca. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Koľko miliónov bude stáť? Mladý Slovák má potenciál skončiť v Barcelone

Na ME do 21 rokov zo slovenských futbalistov najviac zaujal Stanislav Lobotka.

SVET

Odpoveď Ficovi: Nie ste v tom sami, Nemci podrazili aj Čechov

Dúfame, že UEFA konečne prijme nové pravidlá.


Už ste čítali?