Slovenka v Iraku: Deti chceme vrátiť späť do škôl

Autor: Človek v ohrození | 9.5.2017 o 12:53 | (upravené 9.5.2017 o 14:19) Karma článku: 2,46 | Prečítané:  523x

Na tri mesiace sa jej novým domovom stal Irak. S neziskovou organizáciou Človek v ohrození odišla na sever krajiny pomôcť budovať nové triedy i školiť učiteľov, aby sa iracké deti mohli vrátiť späť do školy! Michaela Guldanová.

Ľudia sa po potlačení Islamského štátu postupne vracajú do svojich domovov. Čo ich tam čaká?

Budeme pracovať v piatich lokalitách, dvoch arabských a troch kurdských, z ktorých každá bola nejakým spôsobom ovplyvnená teroristickou organizáciou Islamský štát. Ľudia pred ňou utiekli zo svojich domovov, lebo boli v ohrození v života alebo mali strach, že o svoj život prídu. Provincia Ninive, pod ktorú lokality patria, je jednou z najchudobnejších oblastí v krajine. Navrátilci si dnes nedokážu v regióne sami zabezpečiť základné potreby pre dôstojný život.

V provincii chýbajú verejné služby, infraštruktúra. Mnohé zo škôl boli zbúrané alebo sú poškodené. Učiteľov je málo a priestorové kapacity škôl nedostatočné. Chýbajú učebné materiály. Práve preto tvorí veľkú časť nášho projektu obnova tried a prestavba či výstavba nových, aby deti mohli znova chodiť do školy. Triedy tiež budeme vybavovať potrebným nábytkom alebo čímkoľvek, čo bude treba do škôl kúpiť.

Vďaka tomu sa bude môcť do školských lavíc vrátiť 180 detí, ktoré dnes vôbec do škôl nechodia a lepší prístup k vzdelaniu získa až 720 detí. Tie sa momentálne učia v obmedzeným podmienkach. Nemajú učiteľov vytrénovaných na výučbu detí s traumatickými zážitkami, chýba akákoľvek psychosociálna podpora, školy sú v kritickom stave. Deti sa tlačia v malých triedach alebo je okolie školy zamínované.

Prečo by mal ľudí na Slovensku tento projekt zaujímať? Dokáže ich nejako ovplyvniť?

Vzdelávanie je jeden zo základných pilierov fungujúcej spoločnosti. V lokalite, kde budeme pracovať, chodí podľa našich prieskumov momentálne do školy len 38 percent školopovinných detí. Dochádzka je teda veľmi nízka, čo môže byť rodiskom rôznych sociopatologických javov. Tie často vedú k tomu, že stúpa počet ľudí, ktorí zo svojich domovov utekajú. Buď migrujú v rámci svojej krajiny a stávajú sa vnútornými vysídlencami alebo utekajú mimo jej hraníc niekam inam. Vo svojej krajine totiž nemôžu získať vzdelanie, nedokážu si nájsť prácu a dlhodobo stagnujú.

Náš svet je malý a všetko sa nejakým spôsobom navzájom ovplyvňuje. Je to tzv. efekt motýlích krídiel. Ak teda Irak nebude fungovať finančne a vzdelanostne, tak to môže ovplyvniť aj Slovensko. Taktiež, ak deti nebudú vzdelané, stratia pravidelný denný režim a povedomie „normálnosti“, čo môže viesť k extrémizmu, keďže bude oveľa ľahšie ich zradikalizovať a zlákať do ozbrojenej skupiny.  

Okrem výstavby nových tried chystáte aj školenie pre učiteľov. Prečo je to potrebné?

Mnohé deti si v Iraku prežili nejakú traumu alebo ťažkú životnú situáciu a učitelia často nemajú skúsenosť s tým, ako takéto deti učiť. Do terénu v Iraku k nám preto príde slovenský expert, ktorý bude učiteľov školiť, ako vyučovať v post-traumatickom prostredí a ako tieto prístupy zakomponovať do učenia. Ak teda deti budú mať ťažkosti s učením alebo sa učiteľovi zdôveria s nejakými svojimi traumatickými zážitkami, po školení bude viac vedieť o tom, ako situáciu riešiť alebo koho kontaktovať.

Navyše, tréning poskytne učiteľom alternatívu voči tradičným metódam. V Iraku sú dnes totiž stále bežné telesné tresty a zastrašovanie. Nie je to však o tom, že ideme meniť iracké školstvo. Chceme iba upozorniť učiteľov na to, že deti môžu mať problémy so sústredením sa, rôzne fóbie alebo sú možno menej motivované chodiť do školy, lebo sa niečoho boja.

V lete by mala prebehnúť v komunitách i kampaň s názvom Späť do školy. O čom je?

Touto kampaňou chceme osloviť rodičov, aby si uvedomili dôležitosť vzdelávania svojich detí. Mnohé z nich nechodili kvôli vojne rok či rok a pol do školy. Pre rodinu bolo prvoradé zabezpečiť počas konfliktu najmä bezpečné útočište a jedlo, teda základné potreby. Vzdelanie tak išlo bokom. Deti museli veľakrát pracovať, aby rodina dokázala prežiť a často boli zneužívané. Stratili detstvo. Mnohé rodiny nemajú otcov, mnohé deti sú siroty. Matka radšej poslala 9-ročného syna pracovať na pole, aby mali čo jesť, než aby chodil do školy. Tam totiž nevidela jeho uplatnenie do budúcnosti v krajine, ktorá sa zmieta roky v konflikte. 

Ale často bolo dôvodom vymeškania školskej dochádzky aj to, že v okolí už žiadna škola nebola alebo nebola funkčná, prípadne bolo jej okolie zamínované. Alebo tam neboli učitelia a deti sa tak vzdelávali doma. V utečeneckých táboroch v tomto regióne poskytujú iné mimovládne organizácie veľa vzdelávacích aktivít, priamo v komunitách však zatiaľ pracujeme len my v spolupráci s našou sesterskou organizáciou Člověk v tísni.

V rámci kampane tak budú lokálni sociálni pracovníci navštevovať jednotlivé komunity a hovoriť s nimi o vzdelávaní, aby rodičov čo najviac motivovali posielať svoje deti do škôl. Ale aj pre deti samotné bude ťažké po dlhom čase a traumatických zážitkoch znova začať chodiť do školy a normálne sa zaradiť do kolektívu.

Keďže deti zameškali mnoho hodín, vyučovanie by sa malo v obnovených školách začať už v auguste, aby deti dobehli čo najviac učiva a prešli prípadnými vstupnými testami.

V provincii bude pôsobiť aj mobilný tím sociálnych pracovníkov. Čo všetko bude robiť?

Ak má dieťa alebo dospelý u nás problém, môže zavolať na linku dôvery, obrátiť sa na úrady, mimovládne organizácie či samosprávu. Ak má niekto v Iraku problém, možností, na koho sa obrátiť, je podstatne menej a úlohu štátu často nahrádzajú mimovládne organizácie. Mobilný tím zložený z miestnych obyvateľov má preto v tomto podať pomocnú ruku. Bude navštevovať jednotlivé rodiny a poskytovať poradenstvo v čomkoľvek, v čom ľudia budú pomoc potrebovať.

Mnohé časti našej práce vykonávajú práve lokálni ľudia, ktorí vedia, čo je potrebné. My, ktorí pochádzame z úplne odlišného kultúrneho a sociálneho prostredia, nechceme do krajín, ako je Irak, nasilu prinášať naše videnie sveta. Sme skôr v úlohe koordinátorov, komunikujeme so samosprávami, nastavujeme financovanie, môžeme priniesť nejaké know-how. Aj pri školeniach učiteľov sa budeme pýtať najmä ich, čo potrebujú vedieť a s čím sa vo svojej praxi stretajú. Nemôžeme robiť programy pre nich bez nich. Takže všetko bude tvorené v podstate na mieru pre danú oblasť a komunitu, pričom samozrejme, rešpektujeme existujúce štandardy a metodiky v téme vzdelávania v konfliktoch.

Humanitárni pracovníci sa vždy snažia, čo najmenej zasahovať, ale čo najviac posilňovať domácu komunitu, aby potom oni sami vedeli fungovať bez pomoci externých aktérov. A takto je nastavený aj tento projekt, do ktorého bude zapojených mnoho irackých a kurdských zamestnancov, ktorí by po našom odchode mali vedieť samostatne fungovať ďalej.

Čo všetko si v rámci prípravy musela absolvovať pred tvojou cestou do Iraku?

Očkovanie, tréning prvej pomoci, školenie o finančnom manažmente, zásadách humanitárnej práce a histórii krajiny či bezpečnostný tréning. To všetko tvorilo moju prípravu. V rámci tréningov som riešila aj rôzne modelové situácie, ktoré môžu v teréne nastať - čo treba urobiť, ak by bol humanitárny pracovník unesený, ak by zaň pýtali výkupné, ak by vzniklo riziko prepadnutia.

Humanitárni pracovníci sa tak počas tréningov pripravujú na situácie, ktoré sú percentuálne pravdepodobné, že v teréne nastanú. Od toho, ako sa správať pri prechode cez kontrolné stanovištia až po základné veci, ako to v krajine funguje s obliekaním či podávaním rúk vo vzťahu muž a žena. 

V jednej africkej krajine pracovník OSN odprevádzal domov lokálnu zamestnankyňu a keď z obce odchádzal, bol zavraždený. Domáci si totiž mysleli, že žena bola zneuctená a chceli rodinu zbaviť hanby. Pre neznalosť prostredia môžu človeka postretnúť až takéto extrémne veci. Čím viac teda o lokálnom kontexte vie, tým je menšia pravdepodobnosť, že ohrozí sám seba, celú organizáciu či iné mimovládne organizácie, ktoré v krajine pôsobia.  

Pôsobila si už síce v mnohých krajinách, no nemáš predsa len z Iraku obavy?

Ak by som nemala úplne žiadne, asi by to bolo trošku patologické. Uvedomujem si riziko, ale myslím si, že ho ani nezmenšujem, ani nenafukujem. Som si vedomá toho, aké veľké môže byť, ale ten projekt mi za to stojí. Riziko pri tejto práci prichádza vždy.

V zahraničí som sa už veľakrát ocitla v situáciách, kedy som bola nútená rýchlo reagovať a rozhodnúť sa, čo robiť a ako vec vyriešiť. A ja veľmi rada riešim úlohy, som pritom nekonfliktný typ. (smiech)

Napríklad v Srbsku nám raz na hranici stál kamión plný humanitárnej pomoci a my sme ho potrebovali v teréne, kde sme mali tisíce ľudí v premočenom oblečení. Ja sa vždy rada na takéto problémové situácie pozriem z nadhľadu a skúšam ich riešiť. Ľudí nakoniec to oblečenie čakalo na ďalšom stanovišti.

Bola práca v Srbsku počas tzv. migračnej krízy doteraz pre teba tou najväčšou pracovnou skúškou?

Bola to pre mňa asi najväčšia lekcia, keďže sme každý deň museli reagovať na meniacu sa situáciu. Najprv asi 12-tisíc ľudí prechádzalo denno-denne cez polia, často v noci a bez svetla. Boli to pritom i ľudia na vozíku, o barlách, starí či chorí ľudia, malé deti i matky s kočiarmi. Spolu s Člověkom v tísni a organizáciou Pomáhame lidem na úteku (tzv. Czech Team) sme natiahli na polia elektrinu, zmontovali ohrievací stan, aby matky mali kde kŕmiť svoje deti, rozdávali jedlo, veci na prezlečenie, základné potreby. Pomáhali sme od začiatku až do konca, kedy už boli hranice zatvorené a ľudia neprichádzali ani neodchádzali, pretože sa už nemohli ďalej nikam posúvať a opäť sme museli zabezpečovať iný druh pomoci. Práca bola každý deň veľmi náročná.

Za môjho pôsobenia sa nám na hraniciach tiež vystriedalo asi 2200 dobrovoľníkov, čo bolo jednak namáhavé ich koordinovať, jednak hodnotné stretávať a vidieť ich rôzne motivácie. Niektorí prišli s negatívnymi postojmi a chceli sa len usvedčiť v tom, že je to tak, ako si myslia. Mnohí ľudia zo Slovenska a Čiech si však zobrali vlastnú dovolenku, za vlastné peniaze nakúpili výživné tyčinky a prišli jednoducho pomáhať. Ak k nám dorazila učiteľka angličtiny, tak doučovala deti angličtinu. Ak prišiel elektrikár, tak pomáhal naťahať elektrické siete. Ak stolár, vyrobili sme pre deti drevené hračky či iné potrebné veci. Bola som prekvapená, keď som videla, akí sú Slováci otvorení a solidárni.

Čoho sa najviac obávaš v Iraku a na čo sa, naopak, najviac tešíš?

V lete je v Iraku v tieni vyše 50 stupňov Celzia, tak sa trochu obávam, ako budeme vedieť počas takýchto horúčav pracovať. Nastavili sme si vysoké ciele a dúfam, že na to budeme mať i energiu a či telo dokáže vydržať. 

A teším sa na tím, lebo ho tvoria kvalitní ľudia z rôznych krajín. Napríklad človek, s ktorým budem pracovať najviac, je Američan, ktorý už 10 rokov žije na Blízkom Východe a robí vzdelávacie projekty v rôznych krajinách. Vždy mi vie jasne povedať, čo môžem očakávať alebo čo sa zrealizovať nedá. Teším sa na to, že ma bude posúvať aj profesijne.

A samozrejme, teším sa na to, že spoznám kultúru, deti i učiteľov a uvidím, ako zvládajú žiť uprostred konfliktu. Teším sa na prvé výsledky nášho projektu, ako budem vidieť, že má zmysel a ako vieme aj my prispieť do obnovy krajiny, ktorá sa iba začína a ešte má pred sebou veľa rokov práce.

720 detí by malo mať skvalitnené vyučovanie, 43 učiteľov by malo byť zaškolených, päť nových tried vybudovaných a mnoho iného. To sú pre mňa skvelé čísla. Chcem preto vyzvať aj ľudí na Slovensku, aby podporili vzdelávacie projekty v Iraku, pretože to skutočne má zmysel a týka sa to nás všetkých. 

Mišku môžete sledovať na jej blogu www.pisemdomovziraku.sk alebo si pozerať jej fotky na www.instagram.com/pisemdomovziraku

 

Človek v ohrození realizuje projekt s finančnou podporou SlovakAid

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Prečo je nevyhnutná vojna Facebooku a Bruselu

Padol prvý výstrel v regulačnej vojne, ktorá bude určovať podobu Európy.

DOMOV

Únos, ktorý prispel k zrušeniu amnestií, prekonal očakávania

Od marca ho videlo vyše 275-tisíc divákov.


Už ste čítali?